Dokonalá jazyková spravodlivosť sa interpretuje tak, že každý človek má právo používať svoj preferovaný jazyk v každej spoločenskej situácii. Tento ideál však koliduje s reálnym svetom a kvôli nákladom a iným administratívnym dôvodom sa musia obmedzovať jazykové práva mimo ideálu. Vychádzajúc z toho, ako vysoko si ľudia oceňujú práva pre svoj jazyk, možno pozorovať toto ohodnotenie s nákladmi spoločnosti na realizáciu týchto práv. Prijme sa právo, ak jeho ohodnotená hodnota prevyšuje náklady.

Náklady sa obvykle ľahko vyčísíujú. Náklady na osobu sa obvykle znižujú, ak počet užívateľov práva rastie. Preto optimálne pravidlo pri jazykových právach vedie k k tzv. „kritickému počtu“ užívateľov. Definícia hodnoty je oveľa ťažšia. Ża východisko možno vziať sumu individuálnych hodnotení a modifikovať ju. Tieto modifikácie sú potrebné, ak právo zväčšuje status jazyka a preto zvyšuje platobnú ochotu, alebo ak právo zväčšuje budúce generácie používateľov jazyka. Tieto modifikácie zväčšujú hodnotu v porovnaní s individuálnym hodnotením, že to umožní viac práv.

Ąk rovnosť nesie v sebe spoločenskú hodnotu, nevýhody príslušníkov väčšiny, bez práv pre svoj jazyk musia byť považované za spoločenskú cenu. Táto hodnota sa musí porovnať s cenou realizácie práv. Čím dôležitejšia je rovnosť, tým viac práv treba mať. Zákonná realizácia jazykových práv vyžaduje nie veľmi komplikovné pravidlá, pretože administrácia komplikovaných pravidiel znamená vysoké náklady. Treba teda nájsť jednoduché pravidlá a kategórie. Dôležitá je aj geografická štruktúra štátu a možno analyzovať rôzne federatívne štruktúry a nachádzať optimálnu štruktúru v závislosti od miesta pobytu užívateľov rôznych jazykov. Manipuláciou federatívnej štruktúry sa môžu príslušníci väčšiny usilovať o diskrimináciu menšiny. Stojí za to nájsť pravidlá pre ľudské práva, ktoré by minimalizovali diskriminačné možnosti štruktúrnej manipulácie.