Rozprávka je najstarším žánrom ľudského sveta. Hrdinovia a motívy ľudových rozprávok však dospeli do nášho veku takmer bez zmeny. Zmenili sa mená a dekorácie, ale morálka, psychologizmus, filozofická podstata rozprávok, skryté pod ľahkými formami, došli do 21. storočia také, akými boli desiatky storočí predtým. Starobylé rozprávkové motívy úspešne našli svoje vhodné miesto v rôznych sociýálnych dituáciách, v rôznych historických obdobiach, v kánonoch rôznych náboženstiev – tak v starovekých, ako i monoteistických.

Cerlé storočia dedovia a babičky rozprávali vnukom rozprávky – to bolo obvykle niečo ako dýchanie alebo jedenie. Len v 19. Storočí sa ľudové rozprávky stali materiálom nielen pre rozprávanie alebo zbieranie, ale aj pre vedecké práce filológov a historikov. Obdobie romantizmu v mnohých krajinách Európy poznačil veľký záujem o minulosť, národné korene a cesty ľudu. Táto tendencia oživila záujem o rozprávky ako najstarší zdroj národných kultúr. Po dlhých rokoch učenia a zbierania sa ukázalo, že mnohé rozprávkové motívy a hrdinovia takmer bez rozdielu vystupujú v rozprávkach rôznych národov. Vedci rozhodli, že to je ovocie komunikácie medzi národmi. Objavili sa tzv. vedecké školy výpožičiek, v ktorých sa vedci usilovali nájsť základnú rozprávku, neskôr požičanú od iných národov. Tieto výskumy poskytli isté výsledky, ale celkom stratili zmysel, keď sa „rovnaké motívy“ našli v rozprávkach pôvodného ľuduAmeriky, Japonska, ^íny, afrických kmeňov. Vznikli desiatky nevedeckých teórií, záujem o rozprávky sa zo dňa na deň zväčšoval. Keď sa vlna týchto šarlatánskych povier konečne zastavila, zostala jasná, vedecká a dodnes aktuálna teória, že bez akejsi fyzickej väzby, bez nejakých výpožičiek, sa rovnaké rozprávkové motívy zrodili z normálneho ľudského života: z lásky k životu a a strachu pred smrťou, zo vzťahov s prírodou a zvieratami, z pohlavnej rozdielnosti, z dotrievania človeka a ľudu – teda z tých súčastí ľudského života, ktoré sú súčasne základné pre každého človeka, vo všetkých dobách, vo všetkých krajinách. V 20. storočí hodnotu ľudových rozprávok vyzdvihli psychológovia: dôležitosť „rovnakých motívov“, nazývaných „archetypy“ a ich dobré porozumenie bolo označené ako jeden zo základov psychckého zdravia. Chýbanie jedného z týchto „archetypov“ teda zapríčiňuje rôzne fóbie a komplexy.

Nepatriac k akejkoľvek kultúrnej dobe, historicky oslobodené od akéhokoľvek náboženstva, hlboko ľudské, zrodené z najzákladnejších a láskavých ľudských znalostí a emócií, rozprávky sú ľahko vnímateľné každým človekom na každom mieste a vždy sú aktuálne a dôležité. Takto je rozprávka jazykom – symbolickým jazykom, pomocou ktorého môže človek ľahko komunikovať v hraniciach večných, zásadne ľudských tém.